Hodokvas
9. 9. 2006
HODOKVAS (17. - 19. 8. 2006)
Piešťany - letisko, 2006
Hodokvas nie je obyčajný festival, je multimediálny. Hudba, literatúra, vytvárne umenie, internet, po zárobku bažiaci stánkari meniaci ceny produktov v závislosti od blížiaceho sa záveru festivalu, kvantá pankáčov chlastajúcich do nemoty, neskôr pospávajúcich tam kde to ich zohavené telá proste vzdali, mladiství fanúšikovia vypočítavaniek kývajúci rukami hlavami pod hip hop stage, príliš malý areál piešťanského letiska neposkytujúci ani centimeter štvorcový súkromia v závere pripomínajúci skôr neorganizovanú skládku odpadu atď. Veru, Hodokvas nie je obyčajný festival.
Nemyslím, že to takto niekto plánoval. Proste sa to stalo. Organizácia zlyhala. Našťastie počas troch festivalových dní vystúpilo dosť hudobne príťažlivých telies, vďaka ktorým sa na Hodokvas 2006 (ako na celok) dá pozerať aj inak. Podme teda ďakovať.
Tak hlavne projekt Chrisa Cornera zo Sneaker Pimps nazvaný I am X priniesol niečo viac ako hodinové, skutočnými piesňami naplnené electroclashové sexi predstavenie, podobreté fantastickou projekciou a naozaj úprimným kontaktom frontmana s divákmi, ktorý si nechal od obecenstva otvoriť flašu červeného a vôbec nevadilo, že sa mu po otvorení nejaké to deci zázračne odparilo. Z odohraného som dôverne poznal hlavne skladby z debutu Kiss + Swallow (2004), kde zimomriavky vyvolala hlavne pomalá Missile či krásne dynamická You Stick It In Me. Ďaľsím vrcholom boli jednoznačne Presidents Of The U.S.A., ktorý neponechali nič náhode a začali cover verziou Video Killed The Radio Star. Spevák a basák v jednej osobe Chris Ballew, najskôr predviedol aké je to zahrať na neviditeľnú harmoniku a neskôr prinútil všetkých prítomných posadať na zem, lebo ževraj it is like a basement party. Program pozostával hlavne zo skladieb z ich druhého oficiálneho počinu príznačne nazvaného II. Naopak posledý album Love Everybody (2004) bol zastúpený len rovnomennou Love Everybody, čo je pri jeho kvalitách celkom aj škoda. Okrem toho pochopiteľne odznelo v jemne zrýchlenom tempe všetko podstatné z ich tvorby, pričom prítomný reagovali hlavne pri Peaches či poslednej o kvalitách kapely ironicky pochybujúcej We Are Not Going To Make It.
Plnohodnotným vyjadrením známeho "Punk's Not Dead" bolo vystúpenie britských The Adicts, ktorí údajne naštylizovaní podľa postáv z Kubrickového Mechanického pomaranča krásne ukázali, že aj punkový koncert môže byť odohraný v plnom nasadení a nielen tak, ako to poznáme z ležérneho prejavu, mimochodom pred nimi hrajúcou Zónou A. Veru Koník, ktorý bol k poslednej skladbe The Adicts prizvaný ako spevák (predtým sa to v jednej zo skladieb podarilo štyrom "bad girls" z publika) sa musel od závisti aj doslintať. No čo, nieje každý deň nedeľa. Najväčším ťahákom Kvasu však jednoznačne bolo vystúpenie Iggyho Popa a jeho v roku 2003 po tridsiatich rokoch obnovenej kapely, The Stooges. Čakal som všeličo. Pravdupovediac najviac asi nechutne zostárnutého, hoc kurva charizmatického rockera pripomínajúceho skôr jednu veľkú ošatenú vrásku, ktorá si ako jedna z mála podobných vrások na tejto planéte môže povedať, že berie drogy už skoro pol storočia. V tomto ohľade Iggy prevdepodobne povzbudený veľkou troškou povzbudiva prekvapil. Behal, skákal, válal sa po zemi vydávajúc rôzne citoslovcia, chvíľami sa - ako to potvrdzuje nejedna fotka - pokúšal súložiť aparatúru, no ale hlavne odspieval plnohodnotné energické vystúpenie bez veľkých hitov (Lust For Life či Passenger) a tak môžem s kľudom súhlasiť s tvrdením Marka Rentona, že Iggy nie je mŕtvy.
Neodlúčiteľnou súčasťou každého predchádzajúceho Hodokvasu bolo reggae. Tento rok to napokon nebolo inak a tak zábava v útulnom reggae stane bola zaručenou záchranou pre všetkých, ktorý to majú najradšej na druhú dobu. Na druhej strane neodlučiteľnou šúčasťou reggae sú snahy o legalizáciu onej zelenej látky rastlinného pôvodu končiacej buď na policajnej expertíze, či v krvi uzívateľov. Presne v duchu týchto legalizačných snáh a zároveň pútavého boky rozhupujúceho ska-rege sa nieslo aj vystúpenie
Macka B & The Royal Roots Band, ktorý okrem toho, že "zeleného" Boba považujú za boha, majú už kdečo premyslené. Tak napríklad hulič si musí vziať huličku, aby mohli spolu mať malé hulíčatá. Poviem vám začať s týmto hneď tak o takých päťdesiat rokov môžu byť zasadnutia parlamentu na dvojke o dosť zábavnejším sledovaním. O vyslovenom prekvapení možno hovoriť v prípade Chiki Liki Tu-a. Bolo to po prvý krát čo som pri ich živom vystúpení zreteľne rozumel textom a zároveň po prvý krát kedy som naživo počul veci z velice vydareného preposledného albumu Choďte sa hrať pred vlastný vchod (Millenium Records 2003).
Keby si chcem zakladať hip-hopové zoskupenie v jeho najkrajšej podobe, chcel by som byť veľký, drsne pôsobiaci černoch s najnasranejším hlasom na svete. Vlastne, boli by sme pre istotu viacerý. Ďaľší by do toho dával tie najšpinavšie beaty tohoto sveta, no a potom by som mal presne takú istú kapelu akou sú The Beatnuts.
Ďalej. VEC všetkým, ktorý sa vezú na aktuálne prebiehajúcej hip-hopvej revolúcii (videl som A.M.O., ale verím že je toho viac) presne ukázal, že netreba mať na sebe svoje najlepšie oblečenie, len na všetko pičovať a chovať sa ako niekdo z telky. Na jeho koncert mohol prísť každý kto "nepočul ešte žiadny riadny" a napriek tomu sa úprimne pobaviť, napríklad na jeho príhovore k Laskymu, či troške freestylu po koncerte. Napriek všetkému čo som doposiaľ uviedol a nechápte to zle, najoriginálnejším vystúpením Hodokvasu 2006 sa jednoznačne stali rakúsky, na "držky" hrajúci Bauchklang. Nemajú nástroje, používajú iba svoje hlasy. Beatbox, bicie, basa, perkusie + oveľa viac spev ako rap. Hluchý by neveril slepému.