Pohoda: drogy a (už nie až tak tichý) monitoring polície

To, že na Pohode, napokon rovnako ako na každom podobnom - stretnutia mladých ľudí vyvolávajúcom - podujatí, dochádza (samozrejme na rôznych úrovniach) k užívaniu drôg, nebolo, nie je a ani nebude predmetom tajomstva, ide skôr o fakt. Fakt, nad ktorým bolo z pochopiteľných dôvodov nenarúšania slobody návštevníkov doposiaľ prižmurované oko nejedného z príslušných. Tento ročník však prešiel zmenami. Pri hlavných vchodoch sa okrem ľudí patriacich do súkromného security tímu, ktorých úlohou bolo dohliadať na legalitou vstupu prezentovanú prítomnosťou náramku na jednej z horných končatín návštevníkov, vyskytovali v počte vždy viac ako tri aj oní, dobre známi, hrdí príslušníci zeleného policajného zboru Slovenskej republiky. Ich (povestná) schopnosť rozoznať v dave problémové typy, založená striktne na komparácii výzoru prichádzajúcich s výzorom prototypu slušného občana vysiaceho na čestnom mieste každej policajnej stanice, nielenže postrádala akúkoľvek logiku, ale nemohla priniesť žiadne skutočne hmatateľné výsledky. Hej, páni policajti sa budú búchať do pŕs, že zabavili niekoľko gramov látky rastlinného pôvodu, ktorá je aktuálne na expertíze, ale to bude asi tak všetko, čo toto dvojdňové otravovanie ľudí, z ktorých daňových odvodov sú zabezpečované ich mzdy prinieslo. Nevravím drogám áno, len forma na ich elimináciu, na rozdiel od posledných rokov, kedy sa medzi účastníkmi pohybovali tajní inšpektori v civile starajúci sa priamo o jednotlivcov drogy predávajúcich, bola oveľa vhodnejšia, tichšia, účinnejšia, no z pohľadu orgánov asi o dosť nudnejšia, resp. neprinášajúca dotyčným ono ľudské teplo, toľko potrebné k ich "práci" určenej nám, občanom tejto krajiny a našej bezpečnosti.

Pohoda: účinkujúci a nevedomosť okolia

"Nejdem, veď tam skoro nič nepoznám. Ani len netuším kto sú a čo hrajú Pixies, o Frames viem len to, že sú z Írska a názov ich kapely začína na F, no a Stereo MCs som už videl pred pár rokmi" dostalo sa mi ako odpovede od niekoľkých priateľov krátko po tom, ako som sa snažil zistiť, či ich na Pohode bude možné stretnúť. Neskôr po vypočutí dalších negativistických názorov a už s vedomosťou presného programu, som si otázku príťažlivosti tohtoročných účinkujúcich položil teda aj sám sebe. Nech som sa na to pozeral ako som chcel, nemal som podobné pocity. Pixies, Frames, Stereo MCs, Zero 7, Coldcut, The Ecstasy Of Saint Theresa, to všetko boli dôvody, prečo som desiaty ročník Pohody považoval za jeden z programovo najvydarenejších, alebo ak chcete - najvyrovnanejších. Veľkú radosť mi spravila zvlášť dramaturgia piatkového večerného programu na Bažant stage, kde konečne po niekoľkých rokoch čakania sa mi (nám) dostalo gitarových headlinerov. Súvislosť s len ťažko mainstreamovými vystupujúcimi som si neskôr skúšal spojiť s možnou menšou návštevnosťou, našťastie šlo len o nepodložené dohady mladého intelektuála zabúdajúceho na to, že Pohoda dávno prekročila úroveň obyčajného hudobného festivalu a ľudia by prišli, aj keby vystúpil dvadsaťpäť-členný hip-hopový zbor nepálskych utečencov, či v horšom prípade Robo Ka(m)zík s U.K.N.D.

Pohoda: moja subjektívna Pohoda (Piatok)

Už v pozvánke som sa vyhrážal začať to tento rok s nostalgickými pocitmi a tak sa aj stalo. Neviem, kde na ten svoj nikde a nikdy nekončiaci optimizmus pán Kuric z Vidieku chodí, ale opäť ma dostal, čo som napokon aj predvídal. Ďalšie splnené predpovede prišli zakrátko. Karol Mikloš sa posunul, jeho hudba pôsobí ucelenejšie a zaujímavejšie ako kedykoľvek predtým no a Mňága & Žďorp zahrali popri overených hitoch aj niekoľko nových vecí, kde nutne dochádzalo k samovykrádaniu a niekoľkým iným príznakom utápania sa samých v sebe, škoda.

Všetko ostatné čo mi piatok priniesol predstavovalo dokonalú prechádzku svojimi hudobnými snami. Najskôr všetkých bez problémov rozhýbajúci, roztancujúci, rozospievajúci Stereo MCs s fantastickým spevákom, ktorému sa síce z tváre dali vyčítať chyby životosprávy za posledných niekoľko rokov, ale ten hlas, úžasné. Krátko na to a zároveň krátko pred desiatov hodinou večernou sa začalo najkrajších sedemdesiat minút desiateho ročníka Pohody. Správne, Pixies na čele s gitaristom a spevákom Francisom Blackom, na base s Kim Deal predviedli vlastnú definíciu gitarovej alternatívy vytvorenú niekde na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov a ako sa ukázalo, veľmi dobre použiteľnú aj v súčasnosti. Odznelo všetko podstatné, samozrejme s jasnými vrcholmi v podobe prvého prídavku Here Comes Your Man a čakane úplne poslednej Where Is My Mind?. Black, hoc na záver zjavne dojatý až prekvapený z búrlivých nekončiacich ovácii, sa počas koncertu choval pomerne chladne, bez kontaktu s divákmi, skrátka ostrieľaný profík, a tak ono alibistické thank you po fantastickom predstavení ostalo na Kim a podľa toho blaženého výrazu sa zdalo, že jej to ani až tak nevadilo. Následne po niekoľkých poctivo odstátych (nemám na mysli len dlhé čakanie) pivách som sa opäť, v ten deň naposledy, vrátil pred Bažant stage, aby som si pohladil dušu melancholicky rozťahanými melódiami v podaní The Frames. Melanchólia bola, rozťahané to bolo miestami až moc, no napriek tomu som ostal jemne zaskočený (zaskočený či sklamaný, všetko jedno). Je to prevdepodobne skoro až hriech, viem, ale počas ich predstavenia som si niekoľkokrát musel vybaviť kapely ako Coldplay, v lepšom prípade Snow Patrol, čo sú presne gitarové kapely, ktoré som za posledných niekoľko rokov systematicky prestal počúvať. Nech bolo ako bolo, za poslednú pridávanú skladbu, napokon presne rovnakú akou svoje vystúpenie končili Pixies a niekoľko skutočných skladieb, ktoré nekončili v donekonečna sa omieľajúcom gitarovo husľovom chaose, si Frames zaslúžili niekoľko bielych bodíkov, ktoré ich koncert v konečnom hodnotení posunuli do pásma kladného hodnotenia.

Pohoda: moja subjektívna Pohoda (Sobota)

Pôvodne som zamýšlal začať sobotu na skoré poobedie presunutými Coldcut, bohužiaľ, príliš som si uvedomoval svoju únavu z dňa predchádzajúceho a tak som na základe dôvodov čisto racionálnych presunul svoj štart až na vystúpenie českých Ohm Square, čo napriek celkom zaujímavej produkcii nebolo hlavne s ohľadom na nechutne vydýchanú klímu v Samsung stage rozhodnutím až tak šťastným. Vybehol som teda von, dýcham si dýcham, z diaľky Orange stagu sa pokúšali moje uši prilíkať gitary švédskych The International Noice Conspiracy, ale nohám, ktoré sa samovoľne vybrali opäť k hlavnému pódiu, kde za niekoľko krátkych minút mali vybehnúť na svoj definitívne posledný koncert Bez Ladu A Skladu, to bolo jedno. Kaščák, nahodený v sačku a kravate sa snažil čo mu hrdlo stačilo, kapela dávala koľko to šlo, dokonca si prišiel zabúchať aj ex-Rybníček, došlo aj na pokrstenie DVDčka mapujúceho dvadsať rokov existencie kapely, no aj tak som mal s auditória chladný pocit, ako by im to bolo jedno.

Vonku sa nepríjmne ochladilo a ja som si presne v duchu tejto výhovorky odstál nasledujúce tri koncerty odznejúce na Bažant stage. To všetko preto, aby som mohol Skye označiť za síce pomerne charizmatickú osôbku, no napriek tomu hudobne neskutočne nudnú (ešteže Morcheeba, inak neviem), Babylon Circus za frantíkov, ktorým k absolútnemu životnému šťastiu postačuje ska-punk v kombinácii s HCčkom a electroclashové zoskupenie Chicks On The Speed za pestré počúvanie, avšak nie na túto nočnú hodinu a jej vrcholne nevhodnú kombináciu s mojím "stavom". Cestou k miestu (nie) posledného odpočinku som ešte zachytil nezvyklo pregitarovaný zvuk v podaní The Ecstasy Of Saint Theresa, a bol koniec.

Pohoda: ľudia (a hélium)

Jedinečnosť Pohody z hľadiska hudobného výberu nespočíva ani tak v tom, kto bude hrať, ako skôr v tom, že tam nikdy nehrala a dúfam, že nikdy ani nebude hrať, v akomkoľvek ponímaní metalová kapela. Problémom, keďže areál letiska umožňuje únik od všetkých hlukov z neho vychádzajúcich až do miest s absolútnym tichom, by nebol ani tak v tom, pretrpieť niekde v spomínanom tichu ono vystúpenie, ako skôr nutné vystretávanie fanúšikov túžiacich po čo najtvrdšom alkohole (ten by na Pohode hladali márne) a vyprodukovaní čo najväčšieho bordelu. Dátum konania Pohody sa navyše predvídavo kryl s konaním Vizovického MORu (Master of Rock) a tak všetky metalové preľudy boli tam. Podčiarknuté, spočítané: desiaty ročník Pohody si prišlo pozrieť niečo viac ako dvadsaťtisíc veselých, nekonfliktných, po čistej zábave túžiacich ľudí, ktorí v konečnom dôsledku vytvorili fantastickú, priam až relaxačnú atmosféru, ktorá bez všetkých prikrášľovaní spravila z desiateho ročníka Bažant Pohody tú najlepšiu, aká sa doposiaľ konala. No a po inhalácii hélia ma človek smiešny hlas.